Komparácia Erich Maria Remarque – Na západe nič nového a Romain Rolland – Peter a Lucia - referát
Napriek tomu, že obe diela pochádzajú z rovnakého obdobia a zdieľajú množstvo spoločných prvkov, sú medzi nimi rozdiely. Obe sa odohrávajú počas druhej svetovej vojny, ktorá je práve v plnom prúde a na jednej strane padajú Francúzi, na druhej Nemci. Remarque napísal svoje dielo s určitou dávkou cynizmu a neobaleného rozprávania o totálnej nezmyselnosti zabíjania sa navzájom. Táto kniha je nijako neprikrášleným obrazom o tom, ako vojna kriví charakter a ničí ľudské životy aj bez toho, aby ich zabíjala. Hlavným hrdinom je mladý Paul, študent gymnázia, ktorý je spolu so svojimi spolužiakmi a kamarátmi prinútený narukovať, a to nielen učiteľmi, ale aj rodičmi. Napriek tomu však väčšina týchto mladých ľudí verí, že idú bojovať pre dobro krajiny, a sú plní falošných ideálov o vojne. Narozdiel od nich je Peter v Rollandovom diele od začiatku protivojnovo naladený, nevidí vo vojne žiadny zmysel a nevie si predstaviť, čo nastane, keď bude o šesť mesiacov musieť odísť na front. Po tom, ako stretáva Luciu sa však situácia razantne zmení. Obaja mladí ľudia, stratení a osamotení v nezastaviteľnom kolotoči vojny nájdu zmysel života. On, mladý študent je šťastím bez seba, že stretol Luciu, zmenilo mu to život. Ona, dievča, ktoré si privyrába maľovaním portrétov a kopírovaním diel majstrov v galériách má konečne niekoho, komu sa môže zdôveriť. Títo dvaja sa môžu nekonečné hodiny rozprávať o čomkoľvek, a stále si majú čo povedať. Na fronte to ale vyzerá inak. Paul so svojimi kamarátmi prešli výcvikom, kde sa stretli s prvými nepríjemnosťami v podobe šikanovania. Po príchode na front sa ale ich predstavy o vojne úplne rozplynuli. Uvideli na vlastné oči to, čo si väčšina ľudí nevie ani predstaviť. Umieranie tam je na dennom poriadku, masakra za masakrou, útok za útokom. Jediné pozitívne veci sú len dôsledkami katastrofálnych udalostí. Paul stojí zoči-voči vojne a Remarque to cez jeho postavu dopodrobna vykresľuje. Na nič sa nehrá, to je práve dôvod, prečo je kniha taká zaujímavá. V Paríži sa Peter s Luciou stretávajú stále častejšie, nevedia si predstaviť život bez toho druhého a ich láska má vyvrcholiť zásnubami v chráme svätého Gervaisa na Veľký piatok. Kým tento deň príde, Peter s Luciou žijú vo svojom vlastnom svete. Svoju lásku vychutnávajú každou sekundou, lebo čas sa kráti a Peter bude čoskoro musieť odísť na front. Kniha je písaná veľmi protivojnovo, je v nej prejavený Rollandov názor na vojnu. Vojna týchto ľudí ničí. Komu čo urobili? Čím si zaslúžili takéto tvrdé zaobchádzanie? Tí, čo vojnu prežijú, síce budú na tomto svete naďalej, ale budú už len živoriť, lebo nebudú schopní sa nijakým spôsobom zase vrátiť do normálneho života. Presne o tomto sa rozpráva v barakoch Paul s kamarátmi. Jeden zo spolubojovníkov sa každého pýta, čo by robil, ak by vojna skončila. Prichádzajú na to, že vlastne vôbec netušia čo by spravili, lebo oni vlastne ešte ani nežili. Sú to študenti gymnázia! Vrátili by sa do rozbehnutej mašinérie sveta zabrzdení vojnou a neschopní akokoľvek sa zachytiť a pokračovať. Umierajú jeden po druhom a je len otázka času, kedy príde rad na Paula. Nakoniec padne aj on, ako jeden z miliónov ďalších bezvýznamne zabitých mladých ľudí, ktorí mali celý život pred sebou. Peter a Lucia sa Veľkého piatku dočkajú, ale tu príbeh končí smrťou oboch hlavných hrdinov. Umierajú po bombardovaní chrámu v jeho troskách, v objatí. Obe knihy majú tragický koniec, no Peter a Lucia zomierajú šťastní, že sa spoznali, a že umierajú spolu. Paul je na fronte sám, opustený, bez ilúzii. Jeho smrť je len nevyhnutné pokračovanie jeho tragického príbehu. S cynickým úškrnom na tvári leží zabitý s hlavou zarytou do hliny. Spôsob, akým Remarque toto dielo napísal, je podľa mňa najlepší možný – bez akýchkoľvek ilúzii vykreslil absolútnu a totálnu zvrhlosť vojny ako takej, a príbehy ľudí, ktorí jej padli za obete. Tieto dve knihy sú prakticky dva rôzne pohľady na vojnu. Rolland cez lásku dvoch mladých ľudí priblížil vplyv vojny na ľudí mimo front, na spolupatričnosť a lásku, ktorá je najsilnejšia práve v najťažších chvíľach. Remarque si vybral realistickú cestu bez prikrášľovania. Zobrazuje príbehy študentov, ktorým bol život násilne odňatý a ukončený. Kniha je však napísaná akosi „sucho“ – bezfarebne. Práve preto sa mi oveľa viac páčila práve ona. Je to len podanie správy o ľuďoch zabitých bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu. Keď príde vojna, všetko končí. Nič už nie je sväté a títo ľudia môžu už len čakať, kým ich peklo vojny pohltí.
Načítám ...